Lezenie v Patagónii je o rýchlosti. Liezť rýchlo znamená vyhnúť sa zlému počasiu a tiež dlhému pôsobeniu v stene, ktorá má viac ako tisíc metrov. Keďže plošiny na bivak v úvodných šesťsto metroch nenájdeme, budeme musieť túto pasáž liezť non-stop. Samotné lezenie tu bude veľmi náročné a pravdepodobne aj v zlých podmienkach. Preto sme aj náš tréning museli prispôsobiť k tomu, aby sme dokázali prežiť v tejto diabolskej diretisime na Cerro Torre.
Natrénovať za pár mesiacov sa samozrejme nedá, preto sa spoliehame najmä na naše skúsenosti z lezenia veľkých stien. Množstvo nalezených metrov či už v Tatrách alebo v Himalájach nám teraz veľmi pomôžu v rýchlom postupe. Celé je to totiž o zvládnutí lezeckého menežmentu, o taktike a v neposlednom rade aj o poznaní svojho spolulezca. Vzájomná dôvera a dopĺňanie sa v lezení bude v tejto stene na prvom mieste.
Tréning na tento cieľ je hlavne o lezení. Ideálnym miestom preto nie sú len skaly ale aj bouldrovky či veľké „umelé“ steny. Výhodou je, že sú väčšinou po ruke, a preto sa na nich dá aj po práci perfektne natrénovať. Samozrejme, že sem sa chodí pre vytrvalosť a silu a nie pre skúsenosti z lezenia na skale. Tatry či Alpy sú bránou do veľkých stien. Pre nás však bolo tiež dôležité naučiť sa liezť aj v tých najhorších podmienkach. Na oľadnenej skala, v nedržiacich snehoch, vo vetre či za hustého sneženia. Je to asi tá najhoršia časť tréningu, kde ide niekedy aj o viac ako len tréning. Avšak, každí kto chce liezť v tých najväčších stenách alpským štýlom si musí uvedomiť, že ak ho v stene zastihne víchrica, sneženie či dážď a nebude mať možnosť úniku, bude musieť liezť aj v tom, čo vždy pokladal za nelezitelné. Ako mi raz povedal Igor Koller :
„Liezť sa dá aj v zlom počasí, akurát to trvá dlhšie.“
|
